Na deň 30.3.1972 už asi nikdy nezabudnem. Našiel som vtedy svoje prvé hniezdo jastraba a v obrovskom nadšení som na hladký buk vyliezol do 24 metrovej výšky k hniezdu len holými rukami. V hniezde už boli 3 vajcia a samica nervózne obletovala okolo. Uvedomil som si, že musím rýchlo naspäť na zem. Bol som sám, žiadny priateľ na blízku, nuž čo, spustil som sa dolu. Skončilo to s krvavými stehnami a rukami, ale inak nič vážne.

Odvtedy sa pre mňa hľadanie hniezd stalo drogou, bolo nádherné prechádzať svahy , vrcholy a doliny Malých Karpát, fascinujúce porasty starých bučín, smrekov. Keď som našiel svoje prvé hniezdo sokola rároha behal mi mráz po chrbte a srdce som mal až v hrdle. Hlavou mi prebleskovalo, čo z toho, že o tom viem len ja, v tom čase sa kvôli vykrádaniu hniezd prísne tajil každý nález vzácneho druhu. Zostala len jedna možnosť ako sa podeliť o tieto cenné informácie, zaznamenať a zdokumentovať všetko, a tak som poznámkami zapísal desiatky zošitov, nafotil tisíce fotografií a diapozitívov, zozbieral stovky hluchých vajec, kilá zvyškov koristi, stovky vypadaných pier, postavil stovky umelých hniezd a búdok.

Myslím si, že to bolo úžasné, tie zážitky a pocity radosti, keď sme neskôr ustrážili hniezda sokolov rárohov, orlov, keď nám začali hniezdiť v búdkach a postavených hniezdach prvé sokoly, keď sa na stĺpy smrti začali osádzať zábrany, keď začala narastať populácia sokola sťahovavého, keď vznikli prvé filmy o ochrane dravcov, keď začala široká spolupráca ľudí na celom Slovensku pri ochrane dravcov zoskupených v organizácii Ochrana dravcov na Slovensku. Vtedy to už dostalo vzácny rozmer zmysluplnosti.

Je pre mňa naozaj cťou byť predsedom mimovládnej organizácie, ktorá už od roku 1975 zásadným spôsobom prispieva k ochrane a výskumu dravcov na Slovensku.

Jozef Chavko

Predseda Ochrany dravcov na Slovensku